„Zicherková“ kráľovná

Viete, čo je to „zicherka“? No predsa zatvárací špendlík, používajú ho nielen krajčírky a krajčíri, ale je v obľube aj u mladých ľudí. Tí ich využívajú ako ozdobu svojho zovňajšku.

Príbeh sa stal na gymnáziu, kde sa dbalo na slušné správanie žiakov. Snáď v každom školskom poriadku nájdeme vetu typu „žiak chodí do školy slušne oblečený a upravený“. Na hodine matematiky sa pani učiteľka pozrela na svoju obľúbenú žiačku Máriu a nestačila sa čudovať.

Mária prišla v novom „módnom“ oblečení. Mala na sebe oblečené modré rifle s odhalenými kolenami. Nohavice boli okrem toho ozdobené množstvom „zicheriek“. Keď sa Mária pohla na stoličke, nohavice spoľahlivo zahrkali.

Pani učiteľka sa snažila byť trpezlivá, no nakoniec nevydržala.

„Marienka, tie rifle beriem, ale musia stále cinkať s tými „zicherkami“? Je to veľmi rušivé.“ Začala žiačke vysvetľovať, že by mala chodiť slušne oblečená podľa školského poriadku a že aj na úradoch alebo vo firmách platia isté pravidlá pre oblečenie. Mária mlčala, ale nesúhlasila. V ďalších dňoch si ale obliekla iné oblečenie.

Kde sú hranice tolerancie a kedy už má učiteľ zasiahnuť? Máme trvať na „slušnom“ oblečení žiakov?

Odpoveď:

„Je to pravda odvěká, šaty dělaj člověka“ (Ján Werich)

Veľká pravda obsiahnutá v tomto výroku hovorí o tom, že primárna, ochranná, funkcia oblečenia ustúpila a šaty sa stali do veľkej miery výrazovým prostriedkom či už jednotlivca, alebo inštitúcie.  Oblečením vyjadrujeme príslušnosť k profesii, spoločenské postavenie, názorový prúd…

Z toho, ako je človek oblečený vysiela chtiac-nechtiac signály do svojho okolia- o svojich názoroch, postojoch, sebavedomí, sebaúcte… Oblečenie nosí v sebe symboliku – význam kravaty, dlhých šiat, pracovného plášťa…

Napr. „fejkové oblečenie“ do veľkej miery signalizuje, že nie sme úplne stotožnení s úrovňou nášho postavenia, alebo chceme vylepšiť svoj image, často vzbudiť dojem „silnejšieho“.

Naša vizáž je súčasťou nášho neverbálneho prejavu.

Móda a spôsob obliekania je veľmi individuálna a hlavne kreatívna vec. Preto, ak  sa chce niektorá inštitúcia prezentovať aj prostredníctvom „dresscode“, mali by jej členovia (zamestnanci) poznať presné pravidlá – čo je a nie je prípustné a hlavne prečo.

Sloboda obliekania má presné také isté pravidlá ako akákoľvek iná sloboda – končí tam, kde začína sloboda iného. T.j. moje oblečenie by nemalo prekážať inému – nemalo by ho rušiť, obmedzovať, útočiť na jeho hodnoty, apod.

Zmena spôsobu obliekania často hovorí aj o  zmene vo (vnútornom) svete  ich nositeľa.  Mnohí pedagógovia takto zachytili signály svojich žiakov.

Moje oblečenie by malo v prvom rade slúžiť mne – poskytovať určitú ochranu, komfort, dotvárať moju osobnosť. Prílišným odhaľovaním napr. strácame tajomnosť, utlmujeme v našom okolí túžbu objavovať nás, oberáme o predstavivosť a emócie, ktoré sú s tým spojené.

Obliekanie je celá alchýmia, ktorá nám pomáha vyjadriť sa, vzbudzovať vášeň, získavať (de)rešpekt, robiť svet pestrejším…

Myslím, že pani učiteľka reagovala správne. Pomenovala presne všeobecný problém, ktorý oblečenie žiačky spôsoboval. Z jej vety bolo jasné, že rešpektuje svoju žiačku, aj uznanie, že sa jej nohavice páčia. Ale v danej situácii neboli vhodné, keďže „zvukovo“ rušili ostatných.

About the Author: Mgr. Jana Lajošová

Lektorka a trenérka soft skills. Koučka pro jednotlivce i týmy. Při své práci využívá metody založené na poznatcích neurověd.

Ďalšie informácie o odborníkoch a realizačnom tíme projektu učiteľ bez stresu nájdete v časti O nás.

Zdieľajte na sociálnych sieťach

Zdroje 1. pomoci