Bossing v školskom prostredí

Učiteľka dôchodkyňa veľmi často nevhodne ohovárala svojich starých rodičov, často o nich škaredo hovorila a nadávala na nich; matka s Alzheimerom bola podľa nej debil a sťažovala sa na to, že sa o nich ako jediná dcéra musí v dome starať.

Jedného dňa to jej mladšia kolegyňa nevydržala a pred skoro plnou zborovňou ju napomenula, že už to nevhodné ohováranie starých rodičov všetci kolegovia ťažko znášajú a mohla by s tým už prestať. Lenže nik ďalší sa neozval a ani nepodporil jej výhrady. Učiteľka dôchodkyňa sa začala okamžite kolegyni mstiť.

Ešte v ten istý deň začala dôchodkyňa pred žiakmi svoju mladšiu kolegyňu ohovárať, že na ňu a pani riaditeľku kričí, nadáva im a ohovára ich. Zmanipulované deti chodili po škole s petíciou, že žiadajú odchod onej mladšej učiteľky okamžite zo školy a tiež všetko povedali doma. Našli sa dve matky, ktoré dokonca napísali sťažnosti, že na deti mladšia pani učiteľka kričí. Tiež sa všetci okolo začali k mladšej učiteľke vyjadrovať a strhla sa lavína klamstiev a ohovárania.

Riaditeľka, ktorá bola spolužiačka dôchodkyne z pedagogickej fakulty a mladšiu kolegyňu nemala príliš v obľube za jej otvorenosť a kritiku, držala stranu kolegyni dôchodkyni. Nakoniec aj ona začala mladšiu učiteľku trestať a dávať jej najavo, že asi by bolo lepšie, keby zo školy odišla. Mladšia učiteľka nakoniec zo školy po mnohých odučených rokoch radšej odišla.

Hovorí sa, že „hovoriť striebro, mlčať zlato“. Alebo aj nie?

Odpoveď:

Opriem sa o poslednú vetu v príbehu – „…mlčať je zlato“.   Aj keď to nevieme so stopercentnou istotou vydedukovať z príbehu, vychádzajme z toho, že spomínané správanie učiteľky v rôznej miere považovali jej kolegovia za nevhodné  Ticho to tolerovali, vedome prehliadali aj napriek tomu, že ich to nejakým spôsobom vyrušovalo, znervózňovalo, možno až stresovalo.

Iba jedna kolegyňa sa rozhodla s tým skončiť a povedala nahlas, že sa jej to nepáči. To sa jej však vypomstilo. A tak ešte viac utvrdila svojich kolegov v tom, že nemá význam sa aspoň pokúsiť zmeniť niečo v tom, aby neboli obťažovaní vyjadreniami „učiteľky dôchodkyne“.

A to dokonca ani vtedy, keď im mladšia kolegyňa pripravila priestor pre to, že sa môžu pridať.

Prečo sa tak nestalo? Môžeme sa domnievať, že učiteľský zbor vedel o „nadštandardných“ vzťahoch „staršej“ kolegyne s pani riaditeľkou a z toho plynul strach dostať sa s ňou do konfliktu. Možno s väčšou istotou môžeme rozobrať spôsob, akým svoj názor vyjadrila “mladšia“ kolegyňa. Oceňujem, že sa nebála vyjadriť svoj postoj a chcela situáciu vyriešiť pre všetkých. Ako to však podala? Bez toho, aby mala súhlas kolektívu, vyjadrila sa v mene všetkých kolegov. Ak chceme urobiť taký krok, potrebujeme získať súhlas všetkých, v mene ktorých sa vyjadrujeme. Rovnako by mali súhlasiť s tým, čo verejne zaznie. Predsa len, každý má trochu iný pohľad na vec. Niekto väčšie pochopenie, iný to považuje za absolútne neprijateľné. Ak takýto súhlas nemáme, jasne musíme deklarovať, že je to naše stanovisko a neschovávať sa za kolektív.  Požiadavka bola vznesená asi pomerne agresívne, znela skôr ako „rozkaz“. Preto mohla vyznieť ako útok a boj sa začal. „Staršia“ kolegyňa teda „tasila všetky zbrane“, ktoré mala k dispozícii.

V podobných prípadoch, kedy je veľká pravdepodobnosť, že sa pri vyjadrení svojho postoja môžeme dostať do konfliktu s druhou stranou je potrebné, aby sa takýto rozhovor neviedol vo vypätej situácii. Je veľmi dôležité, aby sa zvolil čas a vytvorilo sa prostredie pre vecnú výmenu názorov. Je vhodné požiadať druhú stranu o rozhovor, mať jej súhlas k tomu, že sa na danú tému chce s nami rozprávať. Vecne jej vysvetliť, čo spôsobuje jej správanie (ako to obťažuje kolegov, považujú to za nezdvorilé apod.) a neopomenúť, že hovorím s ich poverením. Inak stále zotrvávam v mojom osobnom postoji. Jediné prípustné je možné spomenúť, že JA pozorujem (počula som, všímam  si, zaregistroval som…), že je to do určitej miery problém aj pre kolegov.

Ak bol predpoklad, že bude do toho zaangažovaná aj pani riaditeľka, možno bolo vhodné najprv takýto rozhovor urobiť s ňou. Dokonca použiť „menšiu“ manipuláciu, kde dať najavo p. riaditeľke, že vzhľadom na jej vzťah a značný vplyv na „staršiu“ kolegyňu, jej  dáva kolektív dôveru  ako  „najschopnejšej zo všetkých“ túto situáciu vyriešiť.

Je prirodzené, že ľudí motivuje k činu, ak ich považujeme za „tých najschopnejších“ a dávame im dôveru.

Na druhej strane, ak bolo správanie „staršej“ učiteľky iritujúce pre kolektív, je zarážajúce, že sa jej nedostala aspoň nejaká podpora. Ostatní si zvolili radšej znášať obťažujúce správanie kolegyne a byť z toho v nepohode, ako sa pokúsiť zmeniť situáciu. Dobrovoľne ostali v nepriaznivej situácii.

Máme 2 uši a jedni ústa. Preto sa vraví, že máme viac počúvať ako hovoriť. Ale nezabúdajme, že ústa máme na to, aby sme dokázali vyjadrovať svoje potreby, postoje, hodnoty. A vyjadrovať sa na správnom mieste. Ak ich nebudeme používať, nebudú nám rozumieť, preto nebudú na nás brať ohľad. Z toho budeme potom frustrovaní, znechutení, stresovaní. Každopádne sa negatívne emócie z neželanej situácie budú prenášať niekde inde – či už na naše fyzické telo, blízkych, kolegov apod.

Neistota z konečného výsledku  nás motivuje zotrvať v danom aj keď neželanom stave. Ak už ide o vyhrotenú situáciu, vtedy je dobré zadefinovať si najhorší možný výsledok. Ako napr. v tomto prípade, že môže dôjsť k odchodu z práce.  Dokážeme sa lepšie pripraviť na alternatívy, ktoré môžu prísť a nebudeme tak veľmi zaskočení. Ale to chce vôľu rátať a prijať aj zmeny, ktoré zo začiatku môžu byť menej komfortné.

Brániť svoje práva znamená občas niekoho aj naštvať.

About the Author: Mgr. Jana Lajošová

Lektorka a trenérka soft skills. Koučka pro jednotlivce i týmy. Při své práci využívá metody založené na poznatcích neurověd.

Ďalšie informácie o odborníkoch a realizačnom tíme projektu učiteľ bez stresu nájdete v časti O nás.

Zdieľajte na sociálnych sieťach

Príbehy podľa kategórií a značiek

Zdroje prvej pomoci

Zdroje 1. pomoci

Chcem viac zdrojov prvej pomoci