„Hviezda internetu“

Bola raz jedna covidová pandémia, ktorá vyhnala žiakov zo škôl a posadila ich k počítačom k online vyučovaniu.

Jedna pani učiteľka statočne bojovala s „Teamsom“, učila zo školy a rozhodla sa mať zapnutú kameru, aby žiaci brali vyučovanie vážne a aby videli živého človeka, nielen koliesko s menom.

Žiaci bývali celkom nesústredení a potom to prasklo. Počas vyučovania sa venovali iným veciam, napr. chatovaniu v sieti Discord, kde riešili ostatných spolužiakov, ohovárali učiteľku a tiež vytvárali záznamy z kamier. Celé zle – porušenie školského poriadku, GDPR a pod.. Nasledovalo riešenie vo výchovných komisiách, so psychologičkou školy a padali tresty.

Žiaci sa ospravedlnili, že učiteľku fotili a nafotené snímky jej poslali. Vysvetľovali, uvedomili si snáď svoju chybu a hlavne chceli povedať, že ju  majú radi a nechceli jej úmyselne ublížiť a škodiť. Veľmi sa im páčilo, že sa s nimi na záver hodiny väčšinou lúčila srdiečkom z dlane a tak ju jeden žiak vyfotil. A pretože v sieti Diskord vraj nie sú emotikony, používali túto fotku ako tzv. smajlíka.

Áno, žiaci porušili všetky možné pravidlá a kto vie, kde všade kolujú fotografie z kamery?

Ako reagovať? Začať žiakom vykať a oslovovať ich priezviskom? Začať byť „studený ako psí čumák“? Zanevrieť na svoju prácu a ísť pracovať do obchodu?

Výsledok: učiteľka odpustila a nakoniec – nie je to tak trochu aj česť urobiť fotku svojej triednej učiteľky a povýšiť ju na pozitívneho smajlíka? 😊

Odpoveď:

Sú tu 2 roviny. Jedna je vecná, formálna. Dodržiavanie predpisov, pravidiel, zákonov. Došlo k ich porušeniu a aj inštitucionalizovaným trestom. Myslím, že to všetci pochopili a prijali.

Druhá rovina je tá pod hladinou, ktorú si často neuvedomujeme. Má ľudské, teda emocionálne zafarbenie. Každý z nás prijíma akúkoľvek situáciu cez emócie, ktoré v danom momente pociťuje. Pre všetkých to bolo niečo nové, študenti si našli priestor, ktorý bol pre nich príjemnejší ako počúvať učiteľku. Mnohí si neuvedomovali, alebo možno ani nevedeli, aké to môže mať následky. Čo je už raz na siete dané, ostane to tam naveky. Je skvelé, že to uznali a snažili sa nejakým spôsobom aspoň zmierniť následky svojho konania, príp. to kompenzovať.

Aj keď opatrnosti nie je nikdy dosť, nemusíme sa vždy brať veľmi vážne. Samozrejme, treba rešpektovať určité hranice. Čo konkrétne nám vadí na tom, že budeme niekde kolovať po internete? Je to naozaj len to porušovanie pravidiel? To vyvoláva neistotu, pochopiteľne. (Čoho sú tí žiaci schopní). Alebo že to nie je stajlová momentka, či, že počuť naše neisté „prebrepty“,…? Internet je dnes už preplnený rôznymi „trapasovými“ momentkami. Vyrovnaný človek na to pozerá ako na ľudský rozmer, zakomplexovaný si na tom lieči svoje frustrácie.

Skvelý postoj učiteľky v duchu „zmeňme to, čo sa zmeniť dá a prijmite to (vyrovnajme sa s  tým), čo sa zmeniť nedá.“ Lúčila sa s nimi so srdiečkom v dlani. A to sa stalo symbolom. Symbolom zmierenia, vzájomného rešpektu, sebareflexie.